Liptovský pastiersky širák

liptovský pastiersky širák

Liptovský klobúky je pre svoj tvar nazývaný tiež širák. Jedná sa o klobúk so širokou, zdvihnutou strechou, ktorý nositeľa chránil ako pred dažďom, tak pred ostrým slnkom. Liptovský širák bol vyrábaný, podobne ako iné klobúky na Slovensku, z plsti alebo vlny. Na výrobu klobúkov sa tieto materiály používajú dodnes. Klobúk zvyčajne liptovskí pastieri nosili takmer neprestajne. Niekedy na širák zvykli nanášať masti, aby sa klobúk stal odolnejším voči dažďu.

Keď ráno vstávame, pod zbojníckym širákom a liptovským klobúkom slnko je pomerne vysoko. Pobalíme sa a vyberáme sa hľadať Petra. Ten sa rozložil pod partizánskym pamätníkom. Keďže vieme, ako neobľubuje ranné vstávanie, trpezlivo čakáme, kým sa dá do poriadku, opláchneme si zuby niečím z ploskačky a pomaličky vyrazíme po žltej smerom k horskému hotelu Poľana. Príjemná lesná cesta sa zmení na prudké stúpanie, vlhkosť vzduchu je po včerajšom daždi vysoká. Potíme sa, ovady štípu ešte viac ako včera. 1.20 h, ktorá by nás podľa mapy mala deliť od hotela sa akosi naťahuje. Nemôžeme sa dočkať orosenej odmeny. Obídeme obrovskú stavbu a pred hotelom máme problém nájsť voľný stôl. Nejaký turistický oddiel si tu dal pauzu pred výstupom na vrchol Poľany. Jeden stôl je predsa len voľný. Keďže sme dnes ešte neraňajkovali, patrilo by sa nám aj posilniť. Zásoby z batohov miznú v našich útrobách, dvaja členovia našej skupinky doprajú svojim žalúdkom aj niečo teplé – slovenské národné jedno, vyprážaný syr s hranolkami, no veľmi nadšene sa netvária. Aspoň že to pivo im chutí ako klobúk liptovský tiež zvaný širák. Časť skupiny chce pokračovať, no takmer pred odchodom niekto zavelí, že by to chcelo ešte jedno pivo. Veď v osade Snohy, kde by sme dnes chceli zložiť svoje kosti, pivo určite nebude. Po krátkych protestoch skladajú batohy aj tí, ktorých už svrbeli nohy a chceli pokračovať. Dopijeme a vydáme sa po zjazdovke dole na cestu a pokračujeme po zelenej k vodopádu Bystrô. Nepríjemné dusno neveští nič dobré. Kúsok od vodopádu odkladáme batohy a naľahko zliezame po rebríkoch k vodopádu, ktorého výdatnosť je v horúcom lete dosť slabá. Osviežime sa - niekto viac, niekto menej a vraciame sa k batohom. Búrka, ktorú cítiť vo vzduchu, na seba nedáva dlho čakať. Tomáš širák rozkladá dáždnik, my ostatní dodržujeme od neho bezpečný odstup. Juro vyťahuje z batoha celtu a schovávame sa pod ňu. Tak-či tak sme už mokrí, no celta nás ochráni pred najsilnejším lejakom. Tomáš s parazólom napochoduje medzi nás a dáždnik slúži ako stredová podpera celty. Modlíme sa, aby neslúžil aj ako bleskozvod. Okolo nás to poriadne búcha a blesky osvetľujú okolie. Stojíme pod celtou, už len karty nám chýbajú. Mohli by sme si dať partičku mariášu. Hromy utíchnu, no dážď neprestáva. Vydávame sa po zvážnici ďalej. Rado, Tomáš a Juro stále schovaní pod celtou a vyzerajú ako veľká húsenica. Škoda, že to nikto neodfotil. Vychádzame na asfaltku a po niekoľkých ľudových klobúkoch a širákoch kilometroch prichádzame k rázcestiu Horná Javorinka. Tomáš nás nahovára, aby sme išli pozrieť v akom stave je bývalý salaš (pozn. redakcie: samostatný článok uverejníme čoskoro), ktorú v máji, keď išiel okolo, dávali miestni nadšenci do poriadku a že je zvedavý, ako pokročili. Idem s ním, Juro s Radom zložia batohy a pokračujú za nami. Peter sa rozhodol, že nás počká na rázcestí. Kochajúc sa novou strechou na útulni sledujeme, ako v okolí Lomu nad Rimavicou vyčíňa búrka a keď sa zodvihne vietor, ktorý fúka od búrky smerom k nám, Rado s Jurom pochopia, že sa treba vrátiť pre batohy a Petra. Len čo sa vrátia späť, dovalí sa ďalšia dnešná búrka. Máme strechu nad hlavou, už môže pršať koľko chce. Ale že zakončíme túru o 15.30 h, tak to nám vôbec nenapadlo. Búrky neutíchajú, od Detvy sa dovalí ďalšia a pochopíme, že na dnes sme skončili. Juro s Radom sa vydriapu do hornej časti koliby a zaliezajú do spacákov. My traja si rozkladáme oheň (vďaka za suché drevo z pôvodnej strechy schované pod plechmi), opečieme si slaninku a pozeráme, ako v diaľke prší. Deň sa s nami rozlúči dúhou a krátko po tom, ako slnko definitívne zapadne, sa k nám od západu dovalí čierna hradba mrakov. Vyzerá to strašidelne. Rozfúka sa vietor a čakáme, čo sa bude diať ďalej. V nemom úžase sledujeme zaujímavé prírodné divadlo, nikoho nenapadne to natočiť alebo odfotiť. O chvíľu sa mrak prevalí cez nás, úplne sa zotmie a ešte pri sviečkach chvíľku debatujeme. Príjemne unavení vyliezame na poschodie a pri svetle bleskov, prenikajúcom cez špáry zaspávame. Pár dní na to, keď s Jurom pri pive bilancujeme našu túlačku si hovoríme, že všetko asi bolo tak ako malo byť. Neskoré Petrovo vstávanie, posledné pivo pri hoteli... Ak by sme sa nezdržiavali, skončili by sme niekde na zelenej lúke premočení do nitky, bičovaní dažďom a nie pod strechou príjemnej kolibky, ktorú sme svojim spôsobom skolaudovali možno ako prví prechádzajúci turisti. Je nedeľa ráno, zdvíhame svoje širáky budíme sa do znovu zamračeného rána spod širáka, no v diaľke aspoň rozoznávame okolité lazy, na obzore je Klenovský Vepor a dokonca aj kráľovná Nízkych Tatier sa ukáže. Pobalíme sa a sprevádzaní dažďom schádzame k výhľadovému kopcu Dolná Javorinka nad Hriňovou. Z výhľadov však nie je nič. Dovalí sa hmla a prevaľuje sa z jedného miesta na druhé. Čakáme hodnú chvíľu, kým sa roztrhá a dopraje nám vidieť aspoň niečo z podpolianskych lazov. Zlezieme nižšie a motáme sa cestičkami kľukatiacimi sa lazmi pomedzi hospodárstva, z ktorých niektoré sú už poriadne schátrané. Dosť dlho nám trvá, kým sa vymotáme a nájdeme nejakú cestu, ktorá by nás doviedla do Hriňovej. Nakoniec sa nám to podarí. Ako to už na viacdňových túrach býva, najkrajšie počasie býva vtedy, keď sa treba poberať domov. A nie je tomu inak ani dnes. Hmla sa roztrhá, nad nami sa objaví modrá obloha, no Poľana je stále v oblakoch. Hľadáme hostinec, kde by sme sa zložili a trošku sa dali do poriadku. Rado, ktorý má odpísané odchody autobusov začína mať zajačie úmysly a chcel by sa z Hriňovej presunúť autobusom niekde ďalej. No zbojnícky to nemôžeme dopustiť. Naša spojka – Peťova priateľka Denisa je totiž na ceste s prekvapením, ktorým je druhá časť nášho svadobného daru pre Rada, ktorý sa nedal nosiť tri dni po horách. Nakoniec všetko klapne, tak ako má. Emočné okienko v Hriňovej od Rada

zbojnícky širák z liptova

Búrka neustáva. Čo sa nám celý deň vyhýbalo, to nás teraz dobehlo aj s úrokmi. Hoci máme plné batohy jedla, neodmietame ponuku pani horárky - pečené klobásy. Pod prístreškom sme presedeli hádam 2 hodiny. Bolo by sa nám treba aj zberať, aby sme stihli do sedla Príslopy doraziť ešte za svetla. Vtom prichádza od tety horárky ďalšie ponuka, ktorá sa neodmieta – ak sa jej podarí naštartovať pick up pristavený pred horárňou a neprekáža nám, že sa budeme tlačiť vzadu v nákladnom priestore, môže nás k útulni vyviezť. Auto naštartuje. Tak to chce ešte jedno pivo. Peter s Radom si to nakoniec rozmyslia a pokračujú peši. Vraj si chcú vychutnať pobúrkovú prírodu. Sme v sedle. Prechádzame popri lesníckej chate, ale útulňu a tiež nášho liptovského širáka nevidíme. Rozpŕchneme sa teda po okolí, no márne. Útulňu nenachádzame. Horárka volá manželovi, ktorý to tam pozná lepšie. Útulňa má byť kúsok po zvážnici ukrytá v lese. Vyberiem sa teda po zvážnici, no asi po 300 metroch sa vraciam späť. Zachráni nás šofér auta prichádzajúceho z opačnej strany ako sme prišli my. Pri nenápadnej odbočke do lesa zastane, zabliká smerovkami a my sa presúvame k tomuto miestu. Asi po 100 metroch stojíme pred parádnou chatkou. Rozlúčime sa s horárkou a ešte raz poďakujeme za ochotu. Zotmelo sa a rozmýšľame, ako sem naviesť Rada s Peťom. Tomáš sa vyberá na lúku nainštalovať na strom čelovku, no vtom títo dvaja prichádzajú s tým, že videli strechu, tak vedeli, kam majú ísť. S nadšením nám rozprávajú, ako pri potoku vyplašili medveďa, ktorý bol o dosť väčší ako včerajší a že ak to takto pôjde ďalej, zajtra stretneme grizlyho v širáku. V útulni ponaťahujeme špagáty, rozvešiame mokré veci a ešte chvíľu zotrvávame v družnom rozhovore. Vonku už len sporadicky zahrmí, búrka sa presunula ďalej. Nakoniec rozložíme matrace, dvaja ostávajú spať dole, ďalšia dvojica sa vyštverá po rebríku do podkrovia a Peter sa rozhodne prespať v lone prírody. Sediac a popíjajúc jedno zo záverečných piviek na terase miestnej krčmy som pozoroval Petra a Denisu, ktorí sa po troch dňoch akosi dlho zvítavali pri aute. A potom sa začala „vynáška“. Veľká nástenka ozdobená fotografiami zo spoločných túr a textom zdôrazňujúcim existenciu záväzkov voči nášmu tímu, ktoré ani po svadbe nestrácajú platnosť; knižná publikácia Divočina pod Salatínom, širák zbojnícky podpísaná „To muši“ parťákmi, členmi Limba tímu, ako aj mačkou Limou – „kordíckym tigrom“ z chaty Limba; a ďalšie drobnosti, vracajúce hmotnosť môjho ruksaku na pôvodnú štvrtkovú hodnotu. A to som si myslel, že sa vec vybavila úvodným stisnutím ruky a darovaním litrovej čerešňovice na zapitie životného míľnika. Pri pohľade na hodnotné dary by sa slabšie povahy určite rozplakali a veru aj ja som mal čo robiť. Vďaka kamaráti! Presúvame sa do Kriváňa, zbojnícky klobúk kde stihneme rýchly obed, nasadili sme si ľudové širáky a rozlúčime sa s Petrom a Denisou a motorákom pokračujeme do Zvolena. Vo Zvolene na stanici stretávame kameramana z RTVS, ktorý nás v piatok natáčal, prehodíme pár viet a každý nastúpi do svojho vlaku. Trapas z rýchlika už nebudem rozpisovať, šťastne sa dostávame domov k svojim najbližším.

ľudový klobúk - širák

Už pri vlaňajších potulkách Veporskými vrchmi, kedy sme z vrcholu Zákľuk pozerali smerom na Poľanu, nám bolo všetkým jasné, že do našich turistických plánov sa čoskoro dostane aj táto, už dávno vyhasnutá sopka. A stalo sa tak presne po roku. 1. deň V rovnakej zostave ako pred rokom sa máme stretnúť na autobusovej stanici v Banskej Bystrici. Opäť absentuje kvôli zdravotným problémom Roman a tiež Miro, ktorého čaká vander po Macedónsku. Po predchádzajúcej skúsenosti so štátnym dopravcom volíme s Jurom tentokrát žltý autobus, ktorý nás vyhadzuje v dostatočnom predstihu v Banskej Bystrici, kde s Peťom a Tomášom stíhame ešte aj predtúrové pivko. Rado ostáva verný svojmu zamestnávateľovi a vlak ho priváža s meškaním, no plánovaný autobus do Strelník (Šajba) stíhame a ešte mu Petrova priateľka Denisa stihne odovzdať jeden zo svadobných darov - fľašu pálenky v štrikovanom obale. Rado nám totiž necelý týždeň pre túrou vstúpil do stavu manželského. Tomáš nám oznámi, že nemôže byť s nami od prvého dňa, pridá sa k nám v piatok ráno a čaká nás vraj prekvapenie. Meteorológovia nám na najbližšie dni nepredpovedajú optimistické počasie. Vraj nám budú počas putovania verným spoločníkom búrky, miestami aj veľmi výdatné. Nedáme sa odradiť ani prvou hrmavicou, ktorá práve doznieva, keď prichádzame do Šajby. Pred dažďom sa schováme pod prístreškom krčmy pod lyžiarskym vlekom. Po dlhšej pauze, posilnení chrumkami a pivom, oproti nám sa nepostavil život, ale liptovský zbojnícky širák kopec miestnej zjazdovky, ktorou sa musíme vyštverať nad dedinu a dostať sa na zelenú značku. Vojdeme do lesa, predierame sa malinčím a vychádzame na chodník vedúci smrekovým lesom, keď v tom asi 20 m od nás zapraskajú konáre a smerom od nás uteká mladý chlpáč. Pre istotu tlieskame, fúknem aj do píšťalky, veď čo keby tu mal niekde mamu medvedicu? So zapadajúcim slnkom prichádzame na Mincu ,zhodneme na tom, že lepšie bude prespať pod širákom na lúke, ktorou sme prešli. Vraciame sa teda späť, odkladáme batohy, odfotíme si západ slnka, pripravíme ohnisko, nachystáme drevo a založíme oheň. Opečieme slaninku, aby sa lepšie šmýkala dole krkom, pridáme aj niečo tekuté a keď sa poriadne zotmie, zazrieme ako k nám kráča od Šajby svetielko. Ponúkneme aj pocestného a dozvieme sa od neho, že v útulni je partia z dediny a majú kosiť lúky v okolí zrubu. Zhodneme sa, že sme možno aj dobre urobili, keď sme nepokračovali ďalej. Bohvie, ako by to dopadlo... Ráno nás budí zvuk motora terénneho auta, keď sa priblíži, všimneme si nápis na dverách - RTVS. Z auta vylieza moderátor s kameramanom a keď zazrieme aj "Terminátora" alias Tomáša, sme v tom, že ešte sa nám sníva. Tak toto je to sľubované prekvapenie? Tomáš z nás chce urobiť televízne hviezdy? Našťastie sa to rýchlo vysvetlí a hneď sme kľudnejší. Tomáš s televíziou pripravuje reportáž o turistických útulniach a zbojníckych širákoch a my máme byť komparz. Reportáž môžete nájsť v archíve hlavného spravodajstva (od minúty 29:14). Pobalíme sa a vyberáme sa za autom k útulni pod širákom. Lúka je pokosená, partia nás ponúka borovičkou, STV-čka točí a točí, Peter tiež povie pár slov a môžeme pokračovať v túre. Slnko praží ako šialené, veď leto je v plnom prúde a nám dochádza voda. Spoľahli sme sa na válovy pri salaši na Bukovine, no chyba lávky. Vody niet. Iba špinavá pre dobytok. Zložíme sa do tieňa statného smreka, doprajeme si ľahší obed, počkáme, kým Tomáša dotočí telka a dokončia reportáž pred blízkou kolibou, rozlúčime sa s moderátorom a kameramanom a už celá partia spolu pokračujeme svorne ďalej. Pri rázcestí modrej a zelenej značky Bukovina by mal byť prameň. Ideme to teda preskúmať. Sme zachránení. Prameň iba slabo čurká, musíme sa obrniť trpezlivosťou a počkať, kým sa nám naplnia prázdne fľaše. Tomáš nám zatiaľ pomôže zahasiť smäd zlatým mokom Skopsko z Macedónska. Pokračujeme po modrej TZT, mierne klesáme, ovady štípu ako besné, obloha sa zatiahla. Od sedla Jasenová pokračujeme po červenej značke. Okolo nás hrmí a blýska sa, no asi nás tam hore má niekto veľmi rád. Žiaden z bleskov nás netrafí, dokonca z neba na nás nepadne ani kvapka. Les vyzerá pri zatiahnutej oblohe a pri bleskoch miestami až strašidelne. Už len čakáme ďalšieho chlpáča. Dostávame sa k vyhliadke Strunga. Pozeráme do kotla (kaldery) vyhasnutej sopky a hľadáme naše ďalšie ciele, ktoré chceme dnes dosiahnuť. Prvým je osada Kyslinky, kde by sme sa chceli v bufete u horára občerstviť a druhým bodom je sedlo Príslopy, kde chceme stráviť noc. Aj vzdušnou čiarou to vyzerá byť ďaleko. Ďaleké výhľady aké sa zadarili Tonovi a má ich vo svojej knihe, nám nie sú dopriate. Opäť počuť hrmenie, poberáme sa ďalej.

kde kúpiť liptovský širák, zbojnícky širák

A tu sa povesť končí. Nikto nevie, čo sa presne v ten večer stalo, len to, že mapa sa definitívne stratila, tak ako aj všetci členovia zbojníckej družiny. Tú mapu nebolo ľahké nájsť, pokúšali sa o ňu celé generácie, a my vám tiež neprezradíme, ako sme k nej prišli. Dôležité je to, že ju máme, a ponúkame vám zažiť to pravé dobrodružstvo, ktoré zbojnícky chodník ponúka. Prichádzame k novým informačným tabuliam, na ktorých sú legendy k vyhliadkam Katruška a Zbojnícky tanec. Zložíme batohy a naľahko sa vyberáme najskôr na Zbojnícky tanec. Ponúka sa nám len výhľad na búrku, ktorá zúri niekde v okolí Klenovského Vepra a nad Lomom nad Rimavicou a približuje sa naším smerom. Je zaujímavé sledovať búrku z bezpečnej vzdialenosti a čakať, či sa to zvrtne a budeme musieť utekať alebo sa vyberie iným smerom. Nakoniec nás búrka ešte chvíľu ušetrila a môžeme sa suchí vybrať aj na druhú vyhliadku. Ponúka sa podobný výhľad ako zo Strungy. Na samotný vrchol, ktorý je poriadny širák zalesnený a bez výhľadov nám chýba ešte asi 10 - 15 minút chôdze. Najvyšší bod Poľany má výšku 1458 m. Kúsok od smerovníka je aj skala s vrcholovou knihou. Tomáš nás poučí, že toto je najvyšší bod Poľany. Vraciame sa k smerovníku a niečo zbodneme. Nemôže chýbať ani vrcholová fotografia. Odtiaľto nás na Kyslinky čaká takmer 700-metrové klesanie. Najskôr klesneme cca 190 výškových metrov do sedla Priehybina, ktoré oddeľuje Zadnú Poľanu od Prednej, na ktorú nevedie značkovaná trasa a ďalej pokračujeme po žltej značke na rázcestie Zálomská, odkiaľ pokračujeme po asfaltke. Zatiahlo sa, v lese je tma ako v noci, okolo nás to duní, čím sme bližšie k osade Kyslinky, tým viac sa pridávajú k hrmeniu aj blesky. Chalani zbojnícky širák kopli do vrtule, len my s Jurom zaostávame. Čas medzi hromom a bleskom sa skracuje, vietor silnie. Juro sa rozhodne preventívne vyzuť vibramy a obuť si sandále. Začína pršať. Schovávam sa pod statný smrek, prezúvam sa tiež. Strácame drahocenné minúty a keď začnú liať na nás vodu akoby z kýbľov, je nám to jedno a v poriadnom lejaku sa schovávame k chalanom, ktorí si vychutnávajú pivko pod prístreškom v bufete u tety horárky. Chýbalo nám asi 10 minút, aby sme prišli suchí spod svojich ľudových klobúkov a širákov. Aj keď sme sa nedostali na všetky miesta, liptovské klobúky a širáky ktoré sme mali v pláne, spoznali sme ďalší kút nášho krásneho Slovenska a hoci počasie nebolo ideálne, s partiou správnych ľudí to nikomu neprekáža. Veď v budúcnosti, keď si budeme večer opekať pri ohni slaninku, si skôr spomenieme s úsmevom na tvárach na hromy a blesky, pred ktorými sme utekali do bezpečia ako keby sme mali tri dni nudnú modrú klobúk širák katalógovú oblohu, hoci aj tá má svoje čaro. Noc je chladná a vietor cez listy stromov začína písať jej príbeh. Tak ako každý mesiac počas splnu sa aj tentoraz schádza na odľahlej čistinke pod košatou lipou zbojnícka družina. Tajným chodníkom sa k nej ťažkým, unaveným krokom blíži robustná postava. Veľký širák, vybíjaný opasok, valaška a prísny pohľad nasvedčuje, že je to kapitán. On je z nich najodvážnejší, on je z nich najskúsenejší, a preto práve on má tajnú mapu liptovského klobúka zvaného širák zbojnícky miesta, kde sa už po stáročia ukrýva poklad zbojníkov. No už veľa studených zím, slnkom prehriatych liet stojí neohrozene na čele ako zbojnícky kapitán, a tí potrebujú mladú krv. Preto dnes predá svoju valašku jednému zo svojich nasledovníkov, s ktorou získa aj tajnú mapu, ktorá vedie k pokladu...