Ženské krojové kožené čižmy

Písomné a etnografické pramene zo 17. – 18. storočia dokladajú ženské krojové čižmy už aj u mešťanov, ba aj sedliakov (zákazy a nariadenia o odeve poddaných). Šili ich špeciálni obuvníci, čižmári (čižmárstvo).

Postup výroby bol zložitejší ako pri podradnejších botách, hoci forma bola podobná (podošva s opätkom, zvršok, holeň či sára siahajúca do pol lýtok alebo pod kolená). Materiálom na výrobu mužských krojových čižiem bola hovädzia, teľacia, konská alebo kozia koža v čiernej, žltej, červenej (safián, kordován, karmazín) farbe.

Folklórne čižmy

Na podšívanie holení sa pre folklórne čižmy používala barania, teľacia, kozia a jelenia koža a plátno. Starší typ čižiem mal šitú podošvu a nižšie mäkké holene s dvomi bočnými švami. Pre ženy sa ľudová obuv šila z mäkkej, často červenej kože (kordovánky, karmazinky, šagrinky, čižmy kozlové, škorne).

Od polovice 19. storočia sa ku Slovenskému kroju začali nosiť aj čižmy s klincovanou podošvou a s tvrdými, vystuženými holeňami, často iba s jedným, zadným švom. Mäkká koža v priehlavku sa skladala do záhybov (harmonikové, rancované, spúšťacie, kasané čižmy).

Opätky boli vyššie (u žien 3 – 4 cm, kalichovité), podbité obvykle podkovami. Nad opätkom ľudovej obuvi bol kovový alebo kožený výstupok (tzv. pupok), ktorý uľahčoval vyzúvanie. Holeň bola vpredu v strede srdcovito vykrojená, lemovaná spleteným remencom ukončeným koženým gombíkom alebo strapcom (čižmy na srdce).

Krojové čižmy

Ženské folklórne čižmy boli na zvršku a na holeniach vyzdobené farebným štepovaním alebo vybíjané kovovými ringlami. Čičmy boli čiernej farby, iba niekde (stredné a východné Slovensko – Šariš, Abov) pretrvávali do začiatku 20. storočia ženské sviatočné červené čižmy.

V 19. storočí boli príležitostným doplnkom Slovenského kroja mužských čižiem a ľudovej obuvi na celom Slovensku ostrohy. Do ľudových čižiem sa nohy ovíjali plátennými onucami. Folklórne čižmy boli takmer výlučne súčasťou sviatočného odevu mužov a žien, u detí boli ojedinelé. Ako najnákladnejší druh ľudovej obuvi boli v 19. storočí súčasťou výbavy nevesty.

Na nohách sa nosili čierne alebo hnedé čižmy s tvrdými sárami, ozdobne štepované nad opätkom a okolo priehlavku. Skačianske ženy poznali a využívali takmer všetky vyšívačské techniky.

Ľudová obuv

Mládež ženské folklórne čižmy obvykle dostala až po dosiahnutí dospelosti, prípadne si ich kupovala až z prvých zárobkov. Zo šetrnosti sa obúvali až pred vstupom do kostola alebo pred príchodom do mesta, na jarmok a pod.

Ako obuv sa pri sviatočnom ženskom kroji nosia najmä čižmy s tvrdou sárou, miestami i v okolí členku naskladané do harmoniky, zdobené na päte alebo hornom okraji, prípadne vyvýšené topánky so šnurovaním, sporadicky i sandále.

Aj na tanec bolo nosenie čižiem v minulosti výnimkou. Jeden pár čižiem neraz slúžil po celý život a bol i predmetom dedenia. V niektorých regiónoch severozápadného a stredného Slovenska (Kysuce, okolie Zvolena) sa ľudová obuv - čižmy začala nosiť až koncom 19. storočia, inde absentujú vôbec (okolie Čičmian, goralská oblasť, Novohrad).

Všeobecne sa v Slovenskom kroji udržali do polovice 20. storočia, pričom staré formy nahradili novšie (ženské krojové čižmy z hnedého alebo čierneho boxu, s plochým širokým opätkom). Po zániku špecializovaných čižmárov ich šili miestni obuvníci alebo sa kupovali továrenské výrobky.