Výrobky majstrov a remeselníkov - pre nadšencov ľudovej kultúry

Pod pojmom kultúrne dedičstvo si nemusíme predstavovať iba kultúrne pamiatky. Kultúrne dedičstvo zahŕňa aj kroje, vzory výšiviek, tradície, rituály a zvyklosti.

ľudové klobúky a folklórne klobúky

učnej výrobe klobúkov sa venuje od roku 1989. Začínal ako samouk, neskôr získal základy výroby v klobučníckej dielni. Zhotovuje klobúky z regiónov celého Slovenska podľa starých klobúkov alebo študuje jednotlivé typy v etnografickej literatúre. Klobúky vyrába z klobúkovej plste (je to upravená ovčia alebo zajačia srsť, ktorú kupuje ako polotovar), ktorá sa rozvarí a potom natiahne na klobúkovú formu a ručne sa vytvaruje podľa typu klobúka. Základom výroby klobúka je zhotovenie drevenej formy, zachováva sa tak historický model starého klobúka. Každý typ musí mať inú formu, potom sa naťahuje na požadovanú veľkosť. Chlap údajne niekedy nosil jeden klobúk po celý život a bol s ním aj pochovaný. Najmä staré, výrazné typy z prelomu 19. a 20. storočia, povestné široké klobúky nazývané aj valaské, si už pred niekoľkými desaťročiami starci pamätali len z detstva, sami ich však už nenosili a ani nevlastnili. Spájali ich so spomienkami na svojich otcov a starých otcov. V prvých desaťročiach 20. storočia ich nahradili menšie klobúky. Všeobecne mali obyčajne okrúhle dienko a striešku upravenú podľa miestneho vkusu – dohora, rovno, vzadu vyhnutú a vpredu sklopenú a pod. Už okolo prvej svetovej vojny sa však začalo rozširovať aj nosenie mestských klobúkov. Goralský klobúk Treba ísť na nákupný výlet, najlepšie do Poľska (kvalita za rozumnú cenu), a tam kúpiť hocijaký krojový klobúk, neozdobený vlnený klobúk. Tradičné klobúky boli čierne. mužská pokrývka hlavy. Tradičné klobúky mali oblé dienko a dookola dohora vyhnutú striešku.Goralský klobúk je vyrobený z plsti (čo je upravená ovčia alebo zajačia srsť) so širokou sklopenou strechou, ozdobený červenou lemovkou (koža alebo jej imitácia) s drobnými morskými mušličkami. Dnes sa už zväčša používajú umelohmotné napodobeniny mušiel, ale nájdu sa ešte výrobcovia, ktorí dokážu poskytnúť aj pravé – prírodné mušličky. Hrúbka materiálu a tuhosť klobúka býva rôzna – od tenkých a mäkkých klobúkov až po pevné „tvrďáky“, ktoré držia stály tvar. Vo väčšine regiónov Slovenska v 19. storočí prevládali klobúky so širokou strieškou. V poslednej štvrtine 19. storočia ich postupne nahrádzali klobúky s užšou strieškou. Archívne pramene uvádzajú aj klobúky s vysokým homoľovitým alebo valcovitým dienkom. Každý región uprednostňoval inú formu klobúka. Z plsti ich na objednávku alebo na predaj na jarmokoch vyrábali mestskí klobučníci. Proti premoknutiu sa klobúky natierali tukom, voskom, prípadne vajcami. Slamené klobúky, ktoré sa nosili v lete, najmä na južnom Slovensku sa vyrábali podomácky. Súčasťou klobúka bola výzdoba okolo dienka, ktorú mohli tvoriť farebné stužky alebo šnúry, vtáčie perá a pierka z umelých alebo živých kvetov. Výzdoba rešpektovala vek nositeľa, príležitosť nosenia a regionálne zvyklosti. Dienko liptovského klobúka bolo zdobené vybíjanými remencami. Na goralskom klobúku v oblasti Oravy a Spiša to bola stuha s našitými morskými mušličkami. Klobúk v okolí Detvy zdobili kovové retiazky. Výroba klobúkov z ovčej vlny a srsti niektorých zvierat – na Slovensku napríklad zajačej a kravskej – bola značne náročná, namáhavá a aj zdraviu škodlivá. Sústreďovala sa v rukách remeselníkov - klobučníkov. V našej ľudovej kultúre nemáme doklady o domáckej výrobe klobúkov. Pierka nastriekame lakom na vlasy, aby sa nerozstrapkali. Pevne zviažeme kvetinky a pierka za pomoci hrubšej nite, ja som použila perlovku. Zastrčíme kytičku (kosír) za stuhu v požadovanej polohe a opatrne prišijeme ku klobúku. Zo zbytku stuhy vytvoríme mašľu (spôsob už nechám na Vás) a prišijeme pod kytičku. Pokocháme sa svojim výtvorom. Obľubu a neustálu potrebu klobučníckeho tovaru nám z histórie folklórnych klobúkov dokladajú záznamy o klobučníkoch a ich cechoch v mnohých mestách na Slovensku. Najstarší klobučnícky cech vznikol v Levoči v roku 1501. Nebola to špecialita len klobučníckeho remesla, ale napríklad aj krajčírstva, remenárstva a kožušníctva, že sa delilo na nemecké a na uhorské (slovenské). V tomto delení sa odrážal nielen vstup slovenského etnika do pôvodne čisto nemeckým obyvateľstvom obsadeného remeselného „sektora“, ale aj prispôsobenie sortimentu výrobkov odberateľom z radov domáceho obyvateľstva, slovenského ľudu. Od mestských klobučníkov sa tovar dostával k vidieckym zákazníkom predajom na jarmokoch alebo aj priamo po obciach. Kysucký pánsky kroj Z klobúka treba odtrhnúť stuhu. Nameriame si, akú dlhú stuhu potrebujeme na občiahnutie klobúka, započítame 1 cm rezervu z každého konca. Zošijeme stuhu a natasíme ju na klobúk.

Zomrel v roku 1951. výroba folklórnych klobúkov Remeslo naučil svojho syna Štefana (nar. 1907), ten však ako 24-ročný opustil Starú Turú, a tým aj otcove remeslo. Zachované formy na klobúky a viac voľného času po dovŕšení dôchodkového veku mu umožnili vrátiť sa k výrobe klobúkov. V rodinnej tradícii pokračoval v Trnave, kde žil. Jeho klobúky mali odbyt. Svoje znalosti a skúsenosti pritom odovzdával synovi. Od roku 1989 rodinné klobučnícke žezlo prevzal Ľudovít Púček, žijúci takisto v Trnave, ktorý – zďaleka nie v dôchodkovom veku – zachováva tradíciu popri svojom náročnom zamestnaní, vo voľnom čase. Drevené formy zdedené ešte po starom otcovi, ale už aj doplnené o novšie tvary, ktoré jeho predkovia nepotrebovali, umožňujú zhotoviť rozličné typy klobúčikov k mužským krojom rôznych regiónov. Klobúky vychádzajú na svetlo sveta z pivničných priestorov bytovky, ktoré musia poslúžiť aj ako klobučnícka dielňa. Vzhľadom na menej rozsiahly pracovný postup oproti starému a na obmedzenú kapacitu výroby zatiaľ musí stačiť – VyKroj sa z davu ! Hľadáte bačovský klobúk, klobúk z liptova a oravy, detvianský či terchovský klobúk? Všetky tieto tradičné ľudové klobúky nakúpite na ozaj.eu Rozvoj priemyslu, strojové spracovanie materiálu a produkcia továrenských výrobkov poznačili, samozrejme, aj drobnú klobučnícku výrobu. Pri tomto remesle je však otázne, či v celom rozsahu a výlučne negatívne. Ovplyvnila zníženie počtu remeselníkov-klobučníkov na jednej strane, ale na druhej strane im dokázala poskytnúť hotový polotovar – továrensky vyrobenú plsť, ktorú tvarovali do žiadaného tvaru klobúkov, a zbaviť ich prácneho a namáhavého ručného splsťovania vlny. Napriek produkcii továrensky vyrobených hotových klobúkov pomohla výrobou polotovarov zachovať klobučnícku krojovú výrobu až do súčasnosti. Kde kúpim krojový klobúk? V druhej štvrtine 20. storočia boli tradičné klobúky nahradené priemyselne vyrábanými klobúkmi, pre ktoré je charakteristické tvarované dienko stlačené nad čelom do hrotu a strieška vpredu vyhnutá dolu, a ktoré okrem čiernej farby mohli Pripomeňme si stručne postup pôvodnej ručnej klobučníckej výroby. Každý ľudový klobúk vznikal takmer ako originál, aj keď z dielne napokon vychádzali celé série rovnakých typov. Klobúk sa totiž nestrihal z hotovej látky; každý kus od samého začiatku vznikal z jemných chĺpkov vyčesanej vlny, ktoré klobučník na stole nadľahčovaním pomocou struny vrstvil priamo do potrebného „strihu“ každého budúceho výrobku zvlášť – do tvaru trojuholníka. Dva trojuholníky spojené na okrajoch (na dvoch ramenách) vytvorili polotovar, ktorý sa naťahoval na drevenú formu. Chĺpky vlny však bolo treba najprv spojiť do súvislej textílie. Bola to práca náročná na opatrné zaobchádzanie s jemnou vlnenou vrstvou, a zároveň vyžadujúca vytrvalosť pri jej naparovaní a neustálom miesení a natriasaní (zavinutej v plátne, aby sa pritom nerozpadla). Pri tomto postupe sa vlákna skrútili a poprepletali, a začali vytvárať plsť. Podobným postupom sa vždy dve plochy na okrajoch spojili, splstili dokopy, aby vytvorili dutú homoľu. Tá už začala pripomínať akúsi pokrývku hlavy. Nasledovalo máčanie polovýrobkov vo vode s vitriolom – kyselinou sírovou, aby zmäkli. Takto pripravené ešte klobučník po jednom „miesil“, opäť zabalené v ochrannom plátne, na doske nad kotlom s horúcou vodou, ktorou plsť pritom polieval. Materiál sa zrážal, spevňoval a zhusťoval. Ešte teplá a mokrá plstená homoľa sa začala tvarovať – najprv rukami, potom na forme. Suchý, vyprášený klobúk bolo treba ešte zafarbiť, opäť vysušiť, vyčistiť, vyžehliť, vyčesať, vyleštiť a podšiť. Nečudo, že jeden klobúk musel chlapovi vydržať celé roky až desaťročia! Terchovský klobúk Nevieme odpovedať na otázku, koľko klobučníkov je na Slovensku dnes a aký tovar vyrábajú. aj keď v stiesnených podmienkach. Avšak aj výroba z polotovarov si vyžaduje dôkladné vypracovanie, a tým aj znalosti a skúsenosti. Homoľovité „klobúky“ z čiernej plsti, z ktorých sa formujú klobúčiky, pochádzajú zo známej firmy Tonak v Novom Jičíne; jej výrobky používali klobučníci na Slovensku už od začiatku 20. storočia. Plstený polotovar treba namočiť do teplého roztoku šelaku, gleja, bóraxu, liehu a čpavku. Zmäknutý a impregnovaný materiál, zbavený nadbytočného roztoku, sa potom natiahne na formu – na „hlavu“ i na striešku. Každá forma na klobúk je dvojdielna – práve na uvedené dve časti, ktoré charakterizujú rôzne typy klobúčikov. Zafixované a zaťažené sa nechajú uschnúť. Okraj striešky sa zreže podľa formy. Mosadznou kefou sa potom vykartáčujú zvyšky tužidla a jemnejšou kefou sa učešú chĺpky do jedného smeru. Povrch dostane požadovaný lesk potom, čo sa vlhkou teplou handričkou klobúk zvlhčí a nahriatym kusom starého filcu vyleští.

goralský klobúk, alebo liptovský širák?

Kúpiť stuhu s ľudovým motívom. Dá sa kúpiť v kamenných aj internetových galantérkach, existujú aj obchody, ktoré sa špecializujú na tento druh tovaru. Ja ju mám práve z takého. Zvolila som vyšívanú (na fotke vidieť ako vyzerá rub a líce). Existujú aj tkané stuhy, či ručne vyšívané, ale to je už vyššia cenová kategória. Ak budete úsporní ako ja, vystačíte si s 1 m. Pierka... áno, dajú sa kúpiť vo vyššie spomínaných galantérkach. Ale keď máte doma kohúta ako ja... Pri trhaní pierok ale dbajte na to, aby ste ich vytrhli obidve z rovnakej strany, lebo inak budete mať jedno otočené dopredu a jedno dozadu tak ako ja...Na záver však ešte pripomenutie si ich funkcií v druhej polovici 19. storočia v jednom z regiónov Slovenska, u drevorubačov v údolí Hrona, ktoré vykreslil Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský pri opise fyzického zjavu a odevu „handelcov“ vo svojej autobiografii: „A nad všetkým tým i nad handelcom panuje široký, obyčajne masťou napustený ťažký klobúk. Tento klobúk zastupuje viacero služieb: dáždnik, slnečník, krov, nádobu na načieranie vody, korýtko, vejár na rozfukovanie ohňa, a tu i tu miernejší materiál na fuknutie po chrbte.“ Kvetinky. Ja som použila umelé (Čo dom dal). Pomôcky a nástroje: ihla, niť vo farbe stuhy, hrubšia niť, nožnice, lak na vlasy. Krojové klobúky dnes používajú predovšetkým členovia folklórnych skupín s ľudovými klobúkmi k príslušným typom tradičného odevu pri svojich vystúpeniach, prípadne jednotliví vlastníci krojov.

ľudový Klobúky a klobučníctvo v minulosti a dnes byť aj iných farieb. Dospelý mládenec alebo ženatý muž nemohol byť na verejnosti s nepokrytou hlavou. Muži skladali klobúk z hlavy len pri pozdrave, pri jedle, pri vstupe do domu alebo kostola, počas rodinných alebo náboženských obradoch. Prejavovali tak úctu. Klobúk bol často aj tanečnou rekvizitou. Klobúk ľudový bol neodmysliteľnou súčasťou tradičného mužského odevu na Slovensku. Táto plstená pokrývka hlavy, vyformovaná do rozličných tvarových variantov a veľkostí, doplnená ozdobami podľa zaužívaných zvyklostí, patrila k mládencovi a k mužovi od dospievania až po hrob. V porovnaní s inými odevnými súčiastkami a textíliami, ktoré sa nám zachovali aj z dávnejších ako len z 20. storočia, sa o klobúkoch z dochovaných artefaktov nedozvieme veľa. Klobúk a hlava, ktorú tento odevný doplnok raz prikryl, patrili už nerozlučne k sebe.ľudové klobúky Tradícia klobučníckej výroby jedného zo súčasných výrobcov krojových klobúkov, Ing. Ľudovíta Púčeka, pokračuje v jeho osobe už v tretej generácii rodiny Púčekovcov. Tento širák som robila pre Drahého. Veľmi sa mu páčil. Viem, že celkom nespĺňa parametre skostnatelých folklórnych tradicionalistov... na trnavský má dosť širokú strechu a tie kvetinky sú z pohrebného venca, ale robila som ho zo srdca a z toho, čo som mala k dispozícii. Starý otec Ferdinand Púček pochádzal zo Starej Turej, kde sa klobučníctvu venoval v prvej polovici 20. storočia.Jeho klobúky sa nachádzajú v Liptovskom múzeu v Liptovskom Mikuláši, mnohé sa používajú vo folklórnych súboroch v rámci celého Slovenska, vyrábal aj cigánske klobúky a tiež aj klobúky pre muzikál Adam Šangala (Divadlo Andreja Bagara v Nitre). Jeho klobúky možno obdivovať i v zahraničí – Francúzsku (folklórny súbor NADEJE), Chorvátsku, Česku, USA i Japonsku. Okrem tejto záľuby vyrába aj kožené brašne, kožené opasky, rôzne drobné výrobky z dreva a keramiky.

Nadpis ha5

Prvý odstavec pod napisom ha5

Druhý odstavec pod napisom ha5

.... odstavec pod napisom ha5

Nadpis ha6

Prvý odstavec pod napisom ha6

Druhý odstavec pod napisom ha6

.... odstavec pod napisom ha6